Markoff's weblog - pracuju len ti co musia (a zopar exotov co ma pracu za konicek)

Idylka, dav a kino

U nás bolo kino, ktoré hralo vždy o piatej a ôsmej večer v stredu, sobotu a nedeľu a navyše v nedeľu o druhej bolo ešte detské predstavenie. Od môjho raného detstva bolo každotýždňovým rituálom, že mi po nedeľňajšom obede dali rodičia 5 korún, aby sa ma na chvíľu zbavili. Po prvú triedu som do kina vždy išla buď so sestrou alebo niekým iným starším z rodiny, potom ako sa na veľké dieťa patrí s kamarátkami. Lístok stál 1Kčs, do horných troch radov 2Kčs. Tam sme ale nekupovali, nám stačilo sedieť aj nižšie. V staršom povinne školskom veku som už mohla ísť na niektoré filmy o piatej a od strednej školy aj o ôsmej, lebo som už mala svoj rozum.

Keď sa plátno vytiahlo hore, už to nebolo kino. Na pódiu sa zvykli odohrávať aj rôzne slávnostné akadémie, na obstojnej úrovni odohraté ochotnícke divadelné predstavenia, cirkusové vystúpenia, raz sa tam nakrúcal aj Vtipnejší vyhráva, odohrávali sa tam kabarety a konali sa festivaly folklórnych súborov. Vrcholom bol skutočný rockový koncert svojho času veľmi dobrej skupiny Par Avion, ktorá sa ale celosvetovo nepreslávila, lebo nemala správne zvládnuté texty (napríklad - "tak ako bolí telo, keď milovať by chcelo..."), ktoré s budovaním našej šťastnej spoločnosti vraj nemali nič spoločné. Tak museli skončiť úplne.

To kino už neexistuje. Najprv jeho priestory zabrala jedna nábytkárska firma pre svoje sklady, potom sa presťahovala inde a to kino už bez drevených sklápacích sedadiel začalo chátrať. Pódium po skončení slávnej fázy svojej histórie kde-tu nahnilo, opona sa roztrhla a nedala sa už plynule zaťahovať, reflektory oslepli, prípadne ich niekto preventívne odstránil a v zákulisí sa pohybovať začalo byť zdraviu nebezpečné. Ale na moje potešenie podľa posledných správ sa tam má ten biáčik znovu vrátiť. A dokonca aj Par Avion nahrali po rokoch CDčko.

Teraz ísť do kina aj v meste, kde je výber bohatší, je jav pomerne veľmi zriedkavý. Mojim deťom to občas doprajem. Ja som už akási neposedná, veľmi ma to tam neláka len tak sedieť nečinne, dosť nepohodlne a v kuse pozerať. No ale z času na čas predsa len ideme spolu. Tak ako včera na Rodinku Úžasných. Veď Mikuláš má patriť deťom predovšetkým. Urobili sme si to aj ako takú vychádzku, lebo predtým o piatej mali rozsvecovať stromček v centre, teda sme sa tade vybrali pešo.

Verte, že pokiaľ sa nedeje dobre propagovaná akcia zadarmo, neviete, koľko ľudí vo vašom meste býva. Zistíte to už ďaleko od miesta činu, keď vás prúd pomaličky nesie prevažne len jediným smerom. Ako sa približujete, tak je dav tesnejší a v epicentre máte pocit, že môžete prísť o život, že vás tam môžu rozpučiť a ušliapať, nezáleží na tom, či idete s paličkou alebo pri plnej sile, alebo tlačíte kočík, či sa nebodaj v ňom veziete. Davu je to jedno. Ten sa chce dostať čo najbližšie k pódiu, kde sa má konať program. A tak mocnejším a odolnejším jedincom nezostáva nič iné, len svoj vlastný kŕdlik, našťastie už nie nemohúci, navigovať na správnu cestu a raziť mu ju a popri tom ešte rezolútne a intenzívne usmerňovať dav, aby neprevalcoval nejakého otecka - hazardéra, ktorý nevie, ktorú časť na kočíku má účinnejšie chrániť vlastným telom.

Takáto prechádzka dokáže niektorých ľudí spojiť, iných proti sebe poštvať, ale všetci sú nakoniec radi, keď kritické miesto majú už za chrbtom. Najlepšie je rýchlo pokračovať smerom ku kinu, do oázy pokoja a voľného priestoru. V kine sa veru netlačí žiadny životu nebezpečný dav. Za vstupné 80Sk pre deti do 12 rokov a starších 100Sk to už nie je také masovo neodolateľné. Ale nevadí, aspoň sa dajú vybrať tie najlepšie miesta, pri ktorých ani teoreticky nehrozí, že by si pred vás sadol nejaký dlháň.

V tomto kine sme boli naposledy pred tromi rokmi o takomto čase. Bola tam taká zima, že sme mali Vianoce s antibiotikami. Odvtedy som sa odhodlala až dnes, lebo vraj už kúria. Áno, je to pravda. Nachladnúť sa tam nedá, ale je to strašne spustnuté za ten čas. Na WC nie je podľa zbežného pohľadu problém nachytať chorobu, kabínky sa nedajú zavrieť a toaletný papier je na prídel. V kinosále, kde sú na rozdiel od čistotou skvejúceho sa kina môjho detstva čalúnené kreslá, je neporiadok, koberce sa veru často nevysávajú, čalúnenie je zodraté a sem tam neúspešne zaplátané. Našťastie, po chvíli sa zhasne, tak pozornosť od filmu prostredie vizuálne neodvádza.

Tento krát ani nikomu za celý čas nezazvonil mobil, bolo počuť len chrumkanie pukancov, hlasné glgy pri pití koly a šuchotanie pri rozbaľovaní cukríkov. Aj to len v určitých častiach filmu, keď nehrala hlasná hudba. Neviem, prečo je povinné kupovať si k filmu tie pukance. Ja som ako decko v pohode vydržala o hlade a smäde celý film. Po predstavení som si vždy išla kúpiť do bufetu krachelku za korunu dvadsať a lentilky za korunu tridsať. Tak mi vždy ešte do špor kasy zaštrngala korunka päťdesiat a to bolo neklamné znamenie, že ďalšia pekná nedeľa je za mnou.

No ale, kino má svoje čaro aj dnes, deti tam chodia radi a berú ho ako veľký zážitok. Ja som aspoň po dlhom čase videla kompletne celý film bez odbiehania a inej činnosti aj s reklamami. Tento animovaný bol vydarený, dobrá animácia a celkom zaujímavý i keď jednoduchý dej, v ktorom sa ale dalo nájsť aj pár pekných myšlienok a vtipných postrehov zo života. Na odbornú recenziu sa necítim, ale ak máte deti, určite odporúčam si ho spoločne pozrieť. Myslím, že na mňa za to nikto nebude nahnevaný. Formu zhliadnutia už nechám na každého individuálne.